Kategória: manželstvo

manželstvo

A prečo som sa nakoniec predsa rozviedla.

A prečo som sa nakoniec predsa rozviedla.

Vedela som, že príde čas, keď napíšem tento článok. Len okolnosti môjho života boli tak komplikované, že som toho nebola schopná.

Každý jeden článok, ktorý som tu na blogu napísala o manželskej kríze a jej riešení, som písala s najvyššou mierou úprimnosti, akej som bola schopná. S odstupom času viem, že niektoré časti boli viac mojim zbožným prianím, ako realitou. Mala som na očiach asi čudné okuliare – nepovedala by som, že ružové, to už dávno nie. Ale také tie manželské. Lebo veď som sa naozaj nevydávala na to, aby som sa rozviedla. A ja nie som celkom typ človeka, ktorý sa vzdáva a uteká zo vzťahu. Dáva mi oveľa viac zmysel starať sa o vzťah a budovať ho.

Ale na to sú vždy potrební dvaja. Ale dvaja tak naozaj. Nielen naoko. Obávam sa, že v našom manželstve sme na to budovanie dlhodobo neboli dvaja. Až tam nezostal ani jeden… Zaujímavé je, že keď som už aj ja odišla, zrazu sa exmanžel chcel zmobilizovať. Ale tesne predtým v tom bolo tak veľa zranení a zrady, že sa už nedalo ísť ďalej.

A tak len možno… všetko, čo som písala o manželskej kríze je pravda. Všetko, čo som písala o pokusoch o jej riešenie je pravda tiež. Ale niekedy to proste nedopadne tak, ako sa na začiatku boja o záchranu očakáva. Moja predstava bola, že záchranou je zachovanie manžlestva. Dnes vidím, že záchranou bol rozvod. Záchranou môjho zdravia.

A keď je tu koniec roka, tak aj v tomto prípade sa mi zažiadalo bilancovania. Nemala som čas myslieť na to v priebehu tých dlhých mesiacov od začiatku nezvrátiteľného rozpadu. Ale dnes mi napadlo pozrieť sa a zosumarizovať si to celé tak inak. V kontexte tak šialeného roka, ktorý bol extrémne náročný z mnohých uhlov pohľadu.

Moje manželstvo trvalo 22 rokov. Začalo po krátkej známosti, vo veku, keď som netušila, kto ja vlastne som a čo od života očakávam. Nemala som možnosť spoznať môjho ex tak, ako by bolo dostačujúce pre tak vážne rozhodnutie, ktorým manželstvo je. Nevedela som, ako sa to robí. Ako spoznať toho druhého. Vleteli sme do toho bezhlavo, poblúznení čudnou chémiou. Lebo za mňa, ani tá chémia na začiatku nebola to, čo by mohla byť. Mala som nevhodnú motiváciu.
A tak to pokračovalo ďalej. Nebolo to všetko len príšerné, to by som klamala. Boli aj príjemné a pekné chvíle. A boli popretkávané aj chvíľami krušnými. No tak je to všade. U nás sa však tie krušné chvíle zhusťovali a prehlbovali.

A áno… štandardná otázka od niektorých netaktných ľudí je: Prečo si s ním mala toľko detí, keď to bolo také zlé? Tak na toto sa ťažko odpovedá. Popravde, sama by som to rada vedela. Lebo s tým, čo o sebe viem dnes, by som sa rozhodovala inak. Ešte pred deťmi by to bolo inak. A to nič nehovorí o tom, že som všetky deti chcela a som šťastná, že ich mám. Len som sa v tom čase rozhodla ich mať s človekom, ktorého by som si už dnes nevybrala. To je celé.

No ale vtedy som si ho vybrala. A to je to. V danom čase som urobila rozhodnutia, ktoré som urobila. A tie ma viedli k ďalším nadväzujúcim rozhodnutiam. Tak to v živote chodí. Dnes viem, že nemá zmysel ľutovať to, čo bolo. Lebo to, čo sa udialo ma priviedlo tam, kde dnes som. Nezatváram oči pre tým zlým a nechcem zabudnúť ani to dobré.

A tak pre mňa to najlepšie, čo vzišlo z môjho rozhodnutia vstúpiť do manželstva, sú moje deti. Všetky do jedného. Vďaka nim som sa necítila tak strašne sama, keď som v manželstve bola osamelá. Aj to, že ich je toľko, malo svoj význam, lebo nezažívali nezdravé upnutie sa na nich. Keby boli len dve, asi by to hrozilo. Takto to bolo takmer nemožné. A vďaka nim som sa aj nakoniec odholala k záverečnému rozhodnutiu. Podala som návrh na rozvod a súd nás rozviedol.

Som úradne rozvedená niekoľko mesiacov. A dnes viem, že to bolo najťažšie rozhodnutie v živote, no zároveň v danom čase najlepšie. Uisťuje ma o tom každý ďalší deň a s ním prichádzajúce situácie, ktoré ako stále-rodičia našich spoločných detí potrebujeme riešiť. Tak, ako nefungoval partnerský vzťah, nefunguje ani ten rodičovský. A nie som to ja, kto nechce pre deti otca. Nuž ale, každý sme si strojcom svojho šťastia. A ja len verím, že dokážem deťom byť matkou. Nechcem im byť otcom. To nie je moja úloha, ani rola. Ako sa s tým popasujeme… a hlavne ako sa s tým vysporiadajú deti… to ukáže čas.
A teraz mi nezostáva nič iné, len ísť deň za dňom ďalej. Vlastne tak, ako som to písala v mojej najnovšej knihe s rovnakým názvom Deň za dňom (z denníka mamy 8 detí)  Vlastne som tam toho o manželstve napísala o dosť viac. Tak trochu bez servítky. Mnohé ženy si ju už stihli cez Vianoce prečítať. Jedna mi napísala, že ju prekvapilo, že aj napriek tomu, čo tam píšem o manželstve, necítila, že by som o manželovi hovorila nepekne. To totiž nie je mojim cieľom. On bol súčasťou môjho života celých vyše 22 rokov. To sa nedá len tak zahodiť za hlavu, aj keď v tom vzťahu bolo príliš veľa zlého. Nehovorím tým, že ospravedlňujem všetko, čím mi ublížil. To vôbec nie. To som robila roky. Dnes už nie. Dnes sa tomu staviam čelom. A aj to ma doviedlo k rozvodu. K záchrane života. Môjho, aj mojich detí. A vlastne, za to celé patrí jedna vďaka! A to vďaka Ježiš! Vďaka za tento deň!

manželstvo

Prečo som sa nerozviedla.

Prečo som sa nerozviedla.

Rozdeľuj a panuj. Staré známe pravidlo, keď chceš dosiahnuť svoje ciele a nezáleží ti na tom, ako sa tí rozdelení cítia a čo prežívajú. V posledných dňoch túto stratégiu môžeme vidieť všade okolo, lebo veď voľby. Ale nie o tom som chcela. Ja túto stratégiu volám stratégia Zla a vidím ju nielen v politike.

Žiaľ, z nejakého dôvodu sa táto stratégia objavuje aj v iných vzťahoch, ktorých sme súčasťou. Nevyhýba sa ani manželstvu. Celkom intenzívne o tom rozmýšľam v tomto období, keďže formujem jednotlivé kapitoly mojej novej knihy. Táto kniha je dosť osobná a je o tom, ako prežiť nástrahy každodenného, nielen rodinného, života vo dvojici, udržať si zdravý rozum a nakoniec si povedať, že veď to moje manželstvo predsa stojí za to. Už viete, že sme si s mojim chlapom prešli manželskou krízou a že to nebola brnkačka, ale dosť vážny stav. Až natoľko, že som ja sama uvažovala o rozvode. Aj niektoré naše deti, tie staršie, to videli podobne. To v praxi znamená, že ich náš vzťah už výrazne ovplyvňoval a zhoršoval kvalitu ich života.

No teraz späť k tej stratégii Zla. Ja a môj chlap sme totálne rozdielne osobnosti. Myslím, že viac rozdielni už nemôžeme byť. Neviem, ako sa mi stalo, že som to na začiatku nevidela. Nejako to urobil. Poblúznil ma. A mne viac nebolo treba. Kebyže toto píšem mladým, ešte nezadaným, napíšem sem: Ženy!!! Dajte si dostatok času na to, aby ste toho potenciálneho partnera dobre spoznali a zvážte všetky pre a proti, uvedomte si, čo sú vaše priority, ktoré očakávania od vzťahu a spoločného života majú vo vašom rebríčku tie najvyššie miesta a nerobte pri nich kompromisy. Určite existuje chlap, ktorý bude mať aspoň podobné hodnoty. Neponáhľajte sa, nenechajte sa tlačiť tým, že len neviete byť samy. Alebo že sa bojíte byť samy. (Ale toto je zase iná téma: prečo sa bojíme samoty. Ak by mi niekto vtedy bol povedal, že aj vo vzťahu môžem byť osamelá, asi by som ani nechápala, o čom mi hovorí. Ale aj to sa dá… a bolí to šialene)

A tak sa dostávam k podstate (konečne). Naše rozdielnosti však môžu byť pozitívne. Aj napriek tomu, že ho asi nikdy nedostanem na nejakú vernisáž, nikdy nebude nadšený z krás umenia, nebude písať dlhé hlboké úvahy, nebude túžiť po nádhernom stolovaní a nebude chcieť chodiť do spoločnosti… aj napriek tomu má svoje pozitíva. Niečo, čo očivide nemám ja (aj keď rada by som si myslela, že ja nemám žiadne negatíva, ale zaručene ich mám, zvlášť z jeho pohľadu) Keby sme sa vedeli naučiť vnímať rozdielnosť našich osobností ako prínos pre spoločný život, bolo by to oveľa lepšie a spolu by sme vedeli dokázať oveľa viac ako každý zvlášť. (predpokladám, že v tomto bode ste si položili otázku: To je síce pekná teória, ale ako to urobiť v praxi? Tak presne o tomto píšem v tej mojej novej knihe o manželstve.)

Veľmi podobné je to aj vo vzťahoch s deťmi. Kým sú maličké, neuvedomujeme si častokrát ich inakosť a jedinečnosť. Niekde to tušíme, ale vo väčšine prípadov vidím, že si to až tak veľmi nepripúšťame. Čím sú ale deti staršie, tým viac na seba v tých našich rozdieloch narážame. Možno aj preto niekto kedysi vymyslel tú slávnu vetu: „Malé deti – malé problémy, veľké deti – veľké problémy“, s ktorou ja bytostne nesúhlasím. Ono to totiž nemusí byť problém. Je to o uhle pohľadu. Ak sa na jedinečnosť druhého človeka budeme pozerať ako na problém, zaručene z toho nič dobré nevylezie. Ak sa ale budeme snažiť rozdielnosť vnímať ako niečo, čo nás môže veľa navzájom naučiť, čo nám môže otvoriť nové obzory a dať širší pohľad na celý svet, v tom prípade bude rozdielnosť výhodou. Ja sama som sa naučila pozerať na svet inými očami, keď som začala počúvať moje dospievajúce deti. A mnoho ich pohľadov som postupne zobrala aj za svoje, lebo sú dobré. A tak rozdielnosť mojej povahy a povahy môjho dieťaťa sa síce v jeho dospievaní naplno prejaví, ale to neznamená, že je na svete problém. A už vôbec to nemusí znamenať, že to moje veľké dieťa znamená veľký problém. Skôr tu ide o to, že ja neviem spracovať to, že to dieťa je už takmer dospelé a potrebuje byť samo sebou. Ja mu nemám byť prekážkou a vnímať jeho dospievanie ako problém, ale byť mu oporou a pomôcť mu nájsť seba. Aj keby to malo znamenať, že sa nebudeme zhodovať v pohľade na život a budeme úplne, ale že  ú p l n e  rozdielni.

Nezdá sa vám, že aj tu táto stratégia Zla zohráva svoju podstatnú úlohu? A čo je teda jej cieľom? Nabúrať a zničiť vzťahy. To najdôležitejšie, čo v živote máme. Prečo toto tvrdím? Vzťahy sú to, čo má vplyv na to, či žijeme spokojné a šťastné životy. Poviete si, toto je povrchný pohľad. Tak poďme trošku viac do hĺbky. Vzťah s rodičmi. Vzťah s kamarátmi. Vzťah s kolegami. Vzťah s partnerom. Vzťah s deťmi. Celkom dosť veľa vzťahov nás obklopuje, však? A teraz vzťahy, ktoré vidím ako veľmi dôležité a menej sa o nich hovorí. Vzťah sama so sebou. A nakoniec, no nie v poslednom rade – vzťah s Bohom. Áno, toto je dosť dôležitý vzťah. Pre mňa bytostne. Bez tohto vzťahu by som dnes nebola tam, kde som. Nevedela by som nič o sebe, nemala by som dobrý vzťah so sebou, nemala by som dobrý vzťah s mojim chlapom a nemala by som ani dobré vzťahy s mojimi deťmi. V detstve ma nikto neučil o Bohu a nikto mi nehovoril o vzťahu s ním. Ako som šla životom, dostala som sa až k nemu. A zistila som, že ho potrebujem viac, ako som bola ochotná kedykoľvek predtým pripustiť. Všetci to niekde vo svojej hĺbke tušíme. Vieme, že nám chýba niečo, čo tomu celému dá zmysel a čo to celé akosi zastreší. Hľadala som to viac alebo menej intenzívne v rôznych etapách môjho života. Sympatizovala som s new age, čítala som všelijaké knihy o karme, o rôznych iných duchovných princípoch a veľa z nich bolo príjemne lákavých, no akosi nič nefungovalo dlhodobo. Nič z toho mi nedalo ten hloký vnútorný pocit potrebnosti a zmyslu.

Niektorí sa ma pýtajú, na čom je postavená moja prvá kniha, zaoberajúca sa potrebami detí, čo som študovala a ako som sa k tomu prepracovala. Nuž tak, reálne je postavená na zdravom rozume a na biblických princípoch, ktoré hovoria o vzťahoch. Ak ste nečítali bibliu, odporúčam zahodiť predsudky a prečítať si ju, je tam kopec vecí, ktoré mi nedávajú zmysel a kopec častí, ktoré nechápem – dobrovoľne sa priznávam. Ale zároveň je tam aj veľa múdrosti a veľa zdravých princípov. Zase je to len o uhle pohľadu a ochote porozumieť.

A koniec koncov, očividne to funguje v praxi oveľa lepšie ako čokoľvek iné. Ako to viem? Vidím moje deti. Vidím, ako sme prežili a ako prežívame pubertu, ktorá je strašiakom mnohých ľudí. Vidím mojich dospelákov a ich životné hodnoty. A nie, nenútim ich byť súčasťou inštitúcie zvanej cirkev. Nenútim ich veriť v Boha. Je to ich voľba. Ich rozhodnutie (to len na dokreslenie toho, čo ja čítam a ako rozumiem biblii). A vidím aj naše manželstvo, ktoré nie je ani zďaleka dokonalé a plne uspokojivé (nebudem si vymýšľať, aké je to vždy nádherné a úžasné), ale je podstatne lepšie, ako kedykoľvek predtým.

Takže späť k tej stratégii z opačnej strany – nedajme sa stratégiou Zla rozdeliť, ani doma, ani v spoločnosti. Naše rozdiely nás nemusia rozdeľovať. Na prvý pohľad to vyzerá ako rovnaké slovo, ale podstata je niekde inde. Sme rozdielni, ale nemusí nás to od seba oddeliť. Chcela som napísať len krátky text do môjho virtuálneho denníka na sociálnych sieťach. Nakoniec z toho vyliezol tento text, nevedela som ho napísať kratší. Tak vám možno na nedeľu dal priestor na vlastné zamyslenie sa na svojimi vzťahmi.

manželstvo

Manželská kríza. Riešenie?

Manželská kríza. Riešenie?

Dlho mi trvalo kým som pochopila, že problém za mňa nikto iný nevyrieši. Stále som sa totiž domnievala, že keď budem o mojom probléme niekomu rozprávať, tak mi ho pomôže vyriešiť. To ale bola veľká chyba. Až neskôr som pochopila, že za to, či som spokojná a šťastná vo svojom živote, vo svojom manželstve, vo svojej rodine, vo svojej vlastnej koži, som zodpovedná sama.

Viem si predstaviť, že keď teraz čítaš tieto riadky, povieš si, že je to pekná teória, ale čo s tým. Myslím, že viem ako sa cítiš. Cítila som sa veľmi podobne. Poznala som tieto teórie, čítala som rôzne články a rady. Ale nič z toho som nevedela aplikovať do svojho života.

Asi som potrebovala klesnúť na svoje úplné emocionálne dno, aby som sa mohla konečne odraziť smerom na hladinu.

A ako sa to teda prakticky udialo?
Poďme sa na to spolu pozrieť postupne.

Hneď na začiatku – priznala som si, že je mi v mojom živote totálne zle. Nie, že by som o tom predtým nevedela, ale nebola som sama pred sebou úprimná. Snažila som sa prikrášliť mnohé situácie a pocity. Snažila som sa ospravedlniť konanie môjho manžela, lebo som nebola ochotná priznať, že by mohlo naše manželstvo úplne stroskotať. A tak, napriek tomu, že mi bolo dosť zle, nebol ešte správny čas to riešiť.

A potom prišlo zásadné rozhodnutie – vyhľadala som externú pomoc. Ale tentokrát som do toho šla inak. Predtým som o mojom zúfalom stave a tiež biednom stave môjho manželstva rozprávala iba “potichu”, možno pár kamarátkam, blízkym ľuďom. Hľadala som u nich pochopenie a asi aj uistenie o tom, že je to naozaj zle. Že to nie je len v mojej hlave. Tu musím povedať, že toto bol môj vážny problém, nevedela som, čo je a čo nie je dobre. Čo už je za hranicou toho “normálneho”. Má to korene v mojom detstve, kedy som zažila traumu, ktorá sa neriešená preniesla do dospelosti. (Aj toto je dôvod, prečo mi tak veľmi záleží na tom, aby naše deti zažívali v našich rodinách zdravé vzťahy a z toho vznikla moja prvá kniha)

A zároveň, tá hranica môže byť pre každú z nás niekde inde a potrebujeme ju samy nájsť. Fakt ale je, že toto moje dovtedajšie rozprávanie ešte neviedlo k riešeniu našej situácie. Bol to dôležitý krok, ale keď už trval príliš dlho, bolo to skôr bahnenie sa vo svojej bolesti a sebaľútosti. Keď som sa však rozhodla pre skutočnú, cielenú pomoc, mohla som sa postupne začať vyrovnávať s manželskou krízou, ktorá trvala už dlhé mesiace.

V tom celom procese som si však začala uvedomovať, že môj muž nezmení svoje vzorce správania len tak sám od seba. On sa o to čiastočne aj snažil a pokúšal, ale bolo to neúčinné. V našom prípade bolo potrebné, aby som vzorce správania zmenila ja. Aj napriek tomu, že som sa cítila v našom vzťahu ako obeť. A v podstate som ňou aj bola. Lenže byť obeťou znamená, že sa správam ako obeť a neustále zostávam v týchto spôsoboch a prejavoch, akoby dobrovoľne. Bolo načase, aby som prestala byť obeťou.

A tu nastal celkom dosť veľký problém. Postupne sa mi vynárala otázka, ktorú som roky statočne potláčala: “Kto som?” Neviem či som to vôbec niekedy vedela. Možno áno, ale pravda je, že som si to už takmer vôbec nepamätala. A tak sa začal proces poznávania seba a spoznávania svojich hraníc. Mať hranice bol pre mňa neznámy pojem. Vôbec som nevedela, ako sa to robí a čo to vôbec znamená. Už z toho je jasné, že som bola vhodným adeptom na to, stať sa obeťou.

No a teraz tá zmena vo vzťahu. Lebo veď som sľúbila, že práve o tom napíšem. Skúšala som byť milujúcou a správne podriadenou manželkou. Nefungovalo to. Snažila som sa robiť v našom vzťahu maximum pre to, aby sa napravil. Poznáte knihu Dar lásky od Stephen a Alex Kendrick? Je to 40-dňová výzva pre manželov a manželky, aby pochopili bezvýhradnú lásku a začali žiť podľa jej pravidiel. S kamoškou sme ju naraz poctivo prechádzali a pomáhali sme si v tom vytrvať. Inak naozaj odporúčam, môže to veľmi pomôcť pochopiť, čo znamená bezpodmienečná láska a tiež to dokáže oživiť manželstvo. Ale to naše bolo v základoch príliš choré na to, aby to stačilo. V našom prípade to skôr umocnilo zlé vzorce správania. Tie moje. Príliš submisívne. Ale ak si zdravo sebavedomá a poznáš svoju hodnotu a vieš mať aj zdravé hranice vo vzťahoch, určite si ju prečítaj.

A takto som sa snažila o zachovanie a nápravu nášho manželstva. Čo robil môj muž v tom čase? Hmmm… na to sa treba opýtať jeho, určite má na to svoj pohľad, ten pohľad z druhej strany. Jeho pamätná veta je, že nám nikto nemôže pomôcť. Vyslovil ju, keď som ho prosila, aby sme vyhľadali pomoc. Nakoniec síce aj súhlasil s pomocou, ale nevyhľadali sme profesionálneho párového terapeuta a myslím, že práve to bola škoda. Nuž, ale nie je ľahké nájsť toho “správneho”.

A tak sme prešli, z môjho pohľadu, veľmi dobrým programom pre manželov. Užili sme si sami bez detí 4 víkendy v spoločnosti iných manželských párov, kde sme však každý pár osamote riešili rôzne zadania a úlohy. Mali sme priestor veľa sa cielene rozprávať. Čo vám poviem, pohádali sme sa na každom jednom. Ale netvrdím, že to bolo zle. Len pred nami bola dlhá cesta. A toto bol iba jej začiatok. Ale myslím, že bez tohto všetkého, by sme sa neboli dostali tam, kde sme dnes. Takže každý jeden krôčik, i keď to vyzeralo neúspešne, bol v tom celom procese dôležitý.

No a keď som pár riadkov vyššie písala, že som sa odhodlala vyhľadať externú pomoc, tak to bola pomoc pre mňa. Našla som si človeka, ktorý rozumel tomu, čím prechádzam a profesionálne ma sprevádzal pri mojej zmene. Postupnej a pomalej. Keď som sa učila byť sama sebou. Tu by sa žiadalo napísať, že od toho momentu bolo všetko skvelé a úžasné. Ale pravda je, že prvých 6 mesiacov som mala pocit, že som stratila zem pod nohami. Otriasol sa mi celý svet. Zrazu nič nebolo tak, ako pred tým a ja som nevedela kde je sever. Doslova. Ale postupne sa to začínalo rysovať a utriasať. A ja som sa z utiahnutej a ustráchanej, životom ubitej ženy, ktorá trpela, keby mala byť videná, začala stávať ženou, ktorá si je vedomá seba samej a svojej hodnoty. Prestala som sa báť každej negatívnej reakcie z okolia a toho, čo si o mne myslia iní. Naplno som si začala uvedomovať kým som a kam smerujem. A áno, tie, čo ma čítate už dlhšie, viete, že verím v Boha. Ono sa to nedá poprieť. A nebudem vám tu rozprávať rozprávky o tom, aké úžasné je veriť v Boha, lebo sa vďaka tomu zázračne zmení váš život v okamihu. Ono to totiž tak nemusí byť… ale aj môže…. Pre mňa viera v Boha, a vlastne Boh sám, je obrovskou oporou a zmyslom života. Len som zistila, že som si mnohé veci, o ktorých som sa buď dočítala v Biblii alebo som ich počula od iných veriacich ľudí, vykladala dosť prekrútene. Neviem odhadnúť, nakoľko prekrútene sú podávané tými ostatnými ľuďmi… obávam sa, že mnohí sa v tom strácame a nerozumieme úplne… ktovie, možno raz budeme vedieť viac. Dosť na tom, že Boh nie je ten, ktorý obmedzuje a udupáva. Pre mňa je, práve naopak, tým, kto dáva slobodu a voľnosť. Ale tu už som zase v inej téme. O tej určite niekedy napíšem. Neskôr.

No pokiaľ ide o podriadenosť a pokoru, určite sa tým nemyslí submisivita. Žiaľ, vidím okolo seba dosť často, že práve takto si ju vysvetľujú muži aj ženy. A ak sa hovorí o podriadenosti, v tom biblickom zmysle slova, interpretuje sa to ako podriadenosť ženy mužovi – a teda, že žena má poslúchať muža. Ale toto je jeden veľký omyl. Podriadení majú byť obaja sebe navzájm. Dáva to zmysel? Dáva to iný rozmer? Som si istá, že áno.
A pokora? To tiež nie je o submisivite. Pravá pokora je v tom, že si nemyslím, že som viac, ako niekto iný. A tiež si nemyslím, že som menej ako ten druhý. Iba tak dokážeme spolu fungovať v zdravých vzťahoch.

No ale teda, aby som sa vrátila späť k manželstvu, inak chápete, že ja to neviem písať stručne 🙂 Skrátka všetko so všetkým súvisí. Takže písať článok je pre mňa vlastne strašne obmedzujúce, lebo to chce viac priestoru. Asi aj celú knihu 😀 Tak ale to niekedy v budúcnosti…

Nuž tak teda táto zmena v mojom vnímaní seba samej spôsobila zmenu môjho správania aj vo vzťahu k manželovi. Myslím, že tie prvé momenty, či vlastne týždne až mesiace vôbec neboli ružové. Nebola som si ani zďaleka istá, či sa môžem správať tak, ako sa správam, či je to ok, či na to mám nárok, či môžem, či nie som úplne mimo a “zlá” – toto bolo moje celoživotné slovo. Také desivé. V mojej hlave. Pre toto som sa nevedela mať rada. Myslela som si, že som zlá… Ale toto teraz zase radšej preskočím, lebo by som sa príliš rozpísala

Môj muž to tiež nemal ružové. Zrazu som bola iná. Myslím, že nechápal, čo sa deje. Bola som niekto iný. A myslím, že keby som to vtedy bola vzdala, keby som nebola bojovala za svoju vnútornú slobodu, nebola by som dnes tou, ktorou som. A ani naše manželstvo by to neprežilo. Postupne sa veci upokojili a my sme si obaja zvykali na nové okolnosti a nové hranice, ktoré pre nás oboch boli značne obmedzujúce. Pre neho, lebo už nemohol to, na čo bol zvyknutý dovtedy a pre mňa, lebo som ich musela dávať a dodržiavať. Znie to možno divne, ale bolo to pre mňa naozaj dosť ťažké. Ale s odstupom času môžem povedať, že to bolo to najlepšie, čo som mohla pre naše manželstvo urobiť.

Keď som chcela zmenu, musela som začať od seba. Musela som sa začať meniť ja. Veď viete ako to je… Ako môžem očakávať, že sa niečo zmení, keď robím dookola stále to isté? Ako si môžem myslieť, že vstúpim do inej miestnosti, keď otváram stále tie isté dvere?

Týmto článkom som vám však poriadne otvorila dvere do mojej duše. Možno verím, že vám to pomôže otvoriť nové dvere vo vašich životoch. Možno sa odhodláte vstúpiť na cestu, ktorú nepoznáte a neviete úplne jasne vidieť, ako bude prebiehať, ale som si istá že so správnou pomocou (a teraz nemyslím len terapeuta, poradcu, mentora, či iného človeka, ktorý vás môže týmto procesom sprevádzať – myslím tú pomoc zhora) to zvládnete a dostanete sa k svojmu skutočnému ja a budete mať lepší život nielen vy samé, ale aj vaše deti. Lebo ak máte dcéry, potrebujú mať mamu, ktorá pozná svoju hodnotu, aby sa to od nej naučili. A ak máte synov, potrebujú mamu, ktorá pozná svoju hodnotu, aby poznali hodnotu žien.

Milé moje ženy, máme obrovskú zodpovednosť. Za seba, aj za tie malé bytosti, ktoré vychovávame.

No a jasné, ak by ste mali nejaké otázky, napíšte mi. Neviem vám určite odpovedať len tak a na všetko. Nielen preto, že čas je obmedzený, ale aj preto, že jednoducho všetko neviem. Nepojedla som všetku múdrosť sveta, ale som odhodlaná pomáhať ženám, aby čo najskôr našli tú svoju vnútornú slobodu.

Neviem vám predpovedať budúcnosť, ani vidieť vašu minulosť, ale viem vás počúvať a poradiť, ak o moju radu stojíte. A tiež nielen preto, že som si v tom mojom živote toho prežila za desiatich, ale aj preto, že sa snažím neprestajne vzdelávať a odhaľovať ako funguje človek v emocionálnej rovine, ako reaguje a čo potrebuje. Tu nájdete na mňa kontakt, ak sa chcete porozprávať o tom vašom jedinečnom a originálnom živote.

A možno ešte úplne na záver… kríza v našom manželstve mohla mať úplne iný dôvod ako tá vaša, ak ju máte alebo ste mali. Riešenia, ktoré fungovali u nás, nemusia fungovať u vás. Možno, vlastne nie možno, ale celkom určite, potrebujete nájsť tie svoje korene krízy. A to je celkom náročná práca. Tak vám držím palce a nenechajte sa oklamať tým, že sa to nedá. Dá sa to. Len to nebude ľahké.

manželstvo

O manželskej kríze tak trochu inak.

O manželskej kríze tak trochu inak.

Viacerí ste mi písali, že si chcete prečítať pokračovanie článku o našej manželskej kríze. Pravdupovediac, váhala som s písaním ďalšej časti, lebo som mala pocit, že to neviem podať tým správnym spôsobom. Nechcem to podať čisto subjektívne, lebo si uvedomujem, že tak ako je každý z nás iný a jedinečný, tak sme aj rozdielne páry a to, čo platilo u nás, nemusí platiť u vás. Prevalcoval ma pocit zodpovednosti, aby som tu nedávala rozumy, ktoré nie sú univerzálne platné pre všetkých rovnako.

​A tak začnem pekne poporiadku, vymenovaním dôvodov, ktoré mohli za našu krízu. Možno sa v nich nájdete aj vy a možno máte aj svoje dôvody.

1. vzorce z domu
Vidím to tak, že sme do manželstva vstúpili veľmi mladí a veľmi rýchlo. Po bezhlavom vzplanutí všetkých zmyslov sme neváhali a naplánovali náš spoločný život. No poznali sme sa pramálo na to, aby sme o sebe vedeli viac, hlavne to, či sme kompatibilnými bytosťami. Nedbali sme na múdrosti starších ľudí, ktorí radia spoznať rodinu potenciálneho partnera a vidieť, ako to v nej funguje. Spomenula som si práve na film “Druhá šanca” o manželoch v kríze, kde bola scéna, ako sedeli len oni dvaja v manželskej posteli a pri rozhovore sa im tam začali zjavovať ich rodičia. Každý na tej svojej strane postele. Je to vtipná scéna a zároveň je tak bolestivo pravdivá.

Každý si nesieme vzorce správania svojich rodičov do svojich manželstiev. Áno, môžete si teraz povedať, že vy isto nie, lebo nechcete robiť to, čo robia vaši rodičia. Alebo práve naopak, môžete byť hrdí na to, ako žili vaši rodičia a byť presvedčení, že je to tak správne a preto to budete robiť aj vy. No obávam sa, že ani jedno, ani druhé nebude to najsprávnejšie.

A tak sa stalo aj nám, že sme si nevedomky zaniesli do svojho vzťahu niečo, čo nebolo len naše. Často som nechápala, prečo môj chlap reaguje tak ako reaguje a často boli situácie, keď som nechápala, prečo ja reagujem zase tým svojim spôsobom. Lebo keď som to neskôr v kľude analyzovala, nenachádzala som veľa krát opodstatnenie našich reakcií. Neskôr som pochopila, že to mnohokrát bolo o tom, že ja som reagovala nie na môjho muža, ale na moju mamu alebo otca – v mojom mužovi. Niečo, čo ma iritovalo na našich a zrazu som to videla pred sebou. A presne to isté sa dialo aj naopak. Dlho nám trvalo, kým sme tento zádrhel pochopili a odhalili. A verte mi, ani dnes to ešte nie je “čisté”, stále sa nám to deje, len sa už vieme nad to trochu viac povzniesť.

2. dvaja sa stanú jedným
Ďalším veľkým problémom v našom manželstve bolo nepochopenie známej vety, že dvaja sa stanú jedným. Znie to tak krásne a poeticky, no keď sa to chytí za nesprávny koniec, urobí to viac zla ako osohu. V našom prípade to znamenalo úplné upnutie sa jedného na druhého. No jeden z nás bol predsa len dominantnejší a druhý viac submisívnejší a tak sa z dlhodobého hľadiska udialo to, že sa ten submisívny – akože ja – stratil v tom dominantnom – akože v ňom. A toto bol najväčší problém u nás doma. Zo začiatku mi to takto vyhovovalo, aspoň zdanlivo. Nevedela som ako inak by som mala žiť. Moji rodičia boli dosť prísni a… svojskí, o podporovaní individuality sa veľmi v tom období nehovorilo, mali svoje strachy a zrejme robili, čo vedeli. Že to robili zle v mnohých oblastiach, to dnes viem. Neviem, či to vedia aj oni. A tak som mala nie najlepší základ do života, v ktorom by bolo bývalo oveľa lepšie, keby moje sebavedomie a poznanie seba samej nebolo na hodnote mínus dvetisíc (to číslo som si vymyslela, lebo nviem, ako by sa to dalo kvantifikovať, ale pocitovo sa dnes vidím niekde okolo toho čísla 😉 )
A s týmto nastavením vstúpiť do manželstva bolo predzvesťou toho, že to nebude celkom dobre fungovať. Ale to tiež viem až dnes. A keby mi to bol niekto hovoril v tom období – a asi aj niekto hovoril – tak by som mu nebola verila – a veru som neverila. Pre mňa to bola záchrana, úľava od ťažoby, v ktorej som žila dovtedy a môj muž bol pre mňa bohom. Mala som pocit, že ma zachránil.
No rozprávka o princovi záchrancovi mala dohru a nie práve tú najlepšiu.
Manželstvo totiž nemôže byť o tom, že jedna osobnosť zanikne v prospech druhej. Vraj sa to v biológii nazýva fagocytóza – je to jav, keď jedna bunka je pohltená druhou. Už na prvý pohľad to znie drasticky a akosi nechutne. A keď si to predstavíte na živých ľuďoch, je to až do plaču.

A ako to teda bolo u nás? Vyvíjalo sa to postupne, zdanlivo nenásilne a dobrovoľne. Ja som bola tehotná a rodila som deti. On bol v práci, lebo nás bolo treba materiálne zabezpečiť. Zatiaľ to znie ako dobrý scénar. No akosi sa postupne vytrácali vzťahy. Tie ostatné, zvonku. Ani som si to neuvedomovala, nestíhala som a bolo mi dobre. Veď som mala jeho a deti. Všetko bolo tak, ako som si myslela, že je správne. A ani som si neuvedomila, ako veľmi strácam seba samú. I keď aj o tom by sa dalo polemizovať, lebo keď som nevedela, kto vlastne som, ako som mohla stratiť seba samú….

Ďalšie problémy, ktoré vedia spôsobiť krízu, boli u nás vlastne už dôsledkami tých predošlých dvoch.

3. nedostatok komunikácie
Prakticky sme mali málo času a tiež málo chuti. Uzatvárali sme sa jeden pred druhým do svojho sveta a bolo stále ťažšie vyliezť von, lebo hrozilo zranenie duše. Lebo keď som chcela rozprávať o tom, ako sa cítim, zľahčil to tým svojim typickým spôsobom. Keď začal on hovoriť o problémoch, ktoré rieši, zrušila som ho s tým, že by som bola radšej, keby riešil nás a nie “celosvetový mier”. Obaja sme mali svoju pravdu a nevedeli sme sa preniesť do sveta toho druhého, aby sme sa navzájom úplne pochopili, aj keď snahu sme mali.

4. neschopnosť vidieť očami toho druhého
Keď on zľahčil niečo, čo mňa ťažilo, bolo to preto, že nevedel, ako na mňa reagovať, bolo mu ľúto, že sa trápim, ale nevedel, čo s tým… Ale to viem dnes, keď sme o tom veľa rozprávali a rozoberali veľa situácií bod po bode. Keď som ja zrušila jeho, v skutočnosti som volala po pozornosti, takej tej sústredenej, pri ktorej sa nerieši nikto a nič iné a dúfala som, že to už konečne pochopí a vojde do môjho sveta. Dnes to už vie, lebo aj o tom sme veľa hovorili a snaží sa to naučiť, rovnako, ako sa ja snažím naučiť nezrušiť ho prvou vetou. Ale tiež nám to ešte nejde na jednotku. Iba občas sa zadarí. Máme pred sebou zrejme ešte dosť dlhú cestu, aby sme sa vedeli milovať tak, aby to ten druhý nielen vedel, ale aj cítil.

5. nezrovnalosti v potrebe sexu
Toto znie ako intímna téma, ale aj to patrí k manželstvu, takže ju nevynechám. Aj v tejto oblasti sme urobený každý inak a niekto chce sex viac a niekto menej. V tom by nebol až tak veľký problém, keby sa vedeli dvaja navzájom tolerovať a jeden by si nevynucoval sex rôznymi “nečistými” praktikami, ktoré zase narobia viac zla ako dobra. Prešli sme si v tejto oblasti rôznymi obdobiami. Technicky sme v tejto oblasti zladení, horšie to bolo s emocionálnym zladením. Zase sa tu odrazilo to, kto je dominantný a kto submisívny a myslím, že práve táto oblasť spustila varovné signály, keď sa u nás kríza už udomácnila. Bolo potrebné urobiť zásadné zmeny.

A tu sa niekde začal proces premeny nášho manželstva, ktoré je dnes iné, ako bolo pred rokom, či pred dvomi. Dôvodov, ktoré spôsobujú manželské krízy naprieč celým svetom, je určite ešte oveľa viac a nevystihla som ich tu všetky. Odhalila som vám však dosť veľa z môjho prežívania toho, čo sa u nás dialo. V ďalšom článku sa už snáď dostanem k tomu, ako sa to u nás začalo riešiť, čo nás k tomu viedlo a ako to celé prebiehalo. A možno aj k tomu, ako je to u nás dnes….

manželstvo

O búrke v mojom srdci.

O búrke v mojom srdci.

Dlhšie som rozmýšľala o tom, že budem písať aj o manželstve. Veď prečo nie.

Rada by som písala o tom, že všetko je krásne a dokonalé, milé a romantické. Skrátka ružové. Ale to nie je pravda. A tak pred tým, ako napíšem aj o tých pekných veciach, ktoré v manželstve teraz už zažívam, budem písať o tom, čo predchádzalo tomu, že sa dnes už môžem usmievať. Nebolo to tak totiž vždy.
​Ak nerátam začiatok vzťahu, pobláznenú zamilovanosť a idealizovanie si môjho drahého vo všetkom a so všetkým.

Zmena vlastne nastala s prvou manželskou krízou. Keď prichádzala plíživými krokmi, nebadane, akoby ani nechcela byť spozorovaná, len aby sa dostala oveľa hlbšie do našich životov, ani som si neuvedomovala, že je už tu. Dovtedy som krízam nevenovala pozornosť, ani tým, o ktorých rozprávali iní. Mala som dojem, že my to zvládneme. Myslela som si, že nám sa to nestane. Mýlila som sa… ako už veľakrát v živote.

Keď som si uvedomila, že sa niečo deje a niečo nie je celkom v poriadku, kríza bola u nás už naplno zabývaná. Najprv som sa hrdo odúvala a tvárila sa, že mňa sa to netýka. Potom som sa trápila a dúfala, že sa to vyrieši. Najlepšie nejako samo od seba. Čakala som, že naša láska a naše manželstvo si to vybojuje samo. No na moje prekvapenie to tak nebolo. Och, ako som bola naivná. Dnes to už viem. Potom som začala rozmýšľať o tom čo by som mohla urobiť ja sama, aby sa to u nás zlepšilo. Snažila som sa, naozaj veľmi som sa snažila byť milá, starostlivá, robiť všetko to, o čom som vedela, že to má môj muž rád. Ale nebolo to celkom ono. Krízička už mala nás oboch na lopatkách a jej cieľom bolo jediné – rozdeliť nás. Krásne sme sa počas nej vyfarbili. Obaja. V plnej nádhere sa prejavili celé naše osobnosti a tiež všetky zápory našich charakterov. Aj tu by som chcela napísať, že ja som bola tá dobrá a dokonalá a všetko mal na svedomí môj muž. No ak mám byť úprimná, a to teda chcem byť, pravda je taká, že sme v tom boli spolu. Presne tak, ako sme do vzťahu vošli dvaja, tak isto sme v tom vzťahu robili chyby obaja. Došlo to tak ďaleko, že sme uvažovali o rozvode. Celkom vážne a otvorene. Ja viac ako on. Mala som pocit, že ďalej to už takto nejde. A v tom som mala pravdu. Nešlo a nemohlo to ísť ďalej rovnako ako dovtedy.

A tu niekde je ten zlom. Veľa som sa počas našej krízy naučila. Vlastne by som mala byť tej tete Kríze vďačná. Ukázala mi toho veľa o mne a ešte viac o mojom chlapovi. Mnohé z tých vecí by som radšej nevedela, veľa vecí by som radšej nebola počula a ešte menej by som bola chcela povedať. Ale všetko sa to stalo a veľmi ťažko sa to dá zobrať späť. Každý z nás si to nesieme niekde vo svojom vnútri a musíme sa s tým postupne vysporiadať.

Ale výsledok stojí za to. Dnes sme stále spolu aj napriek všetkým tým búrkam, ktorými sme prešli. Búrkam, v ktorých sme si mysleli, že sa to nedá prežiť, lebo vlny boli obrovské a nechceli utíchnuť. Jediná nádejná predstava bola, že by sa stalo to, čo som čítala o inej búrke na mori, kde jeden uznávaný muž sa postavil uprostred lode a prikázal búrke, aby stíchla. A ona naozaj stíchla. Toto bolo o Ježišovi v Biblii. A viem, že má takú moc, aby to dokázal aj dnes, aj v mojom živote, ale tentoraz to bolo trochu inak. Akoby to vyžadovalo spoluprácu. A tak sme začali. Inak, ako som si myslela, že to má byť.

Začala som sa učiť počúvať svoj vnútorný hlas, hľadať svoje stratené ja, rozhodovať sa na základe svojho najlepšieho svedomia a vedomia. Môže sa to zdať ako úplná samozrejmosť, no nebola. Z môjho života sa táto schopnosť akosi vytratila a ja som ju musela opäť objaviť a poctivo si na ňu zvyknúť. Musela prísť zmena vo mne, aby nastala zmena v ňom a potom aj v nás.

No o tom, ako sa to celé udialo, napíšem nabudúce. Táto téma si vyžaduje seriál.