Jednoducho som mama na ceste životom… Bola som tehotná celých 6 rokov svojho života a kojila som dokopy niečo vyše 7 rokov. Samej mi tieto čísla pripadajú celkom slušne vysoké. I keď viem, že niektoré mamy dojčia svoje deti aj dlhšie a pritom ich majú o dosť menej.

A o tom to práve je. Som obyčajná mama. Chcela som vždy pre moje deti to najlepšie a najsprávnejšie. Mám tendenciu naštudovať si všetko, čo sa dá a potom sa tým riadiť. No v istom období mi došlo, že z toho obrovského množstva informácií, ktoré sú dnes k dispozícii, si len ťažko viem vybrať to správne.

No a tak sa stalo, že som sa postupne prestala stresovať pre všetko, čo som mohla pokaziť alebo urobiť zle a tým ublížiť svojim deťom. Ach jaj, moja najstaršia dcéra by vedela rozprávať celé príbehy o mojom sebaobviňovaní, ona ich zažila už ako puberťáčka a prežila ich dôsledky a tým chtiac-nechtiac pomohla svojim mladším súrodencom, aby toto už zažívať nemuseli. Asi to je nejakým spôsobom údel najstarších detí v rodine (sama som bola doma najstaršia z troch).

Dnes som vďačná za každý okamih, ktorý spolu prežijeme v reálnom čase. Neničím sa kvôli minulosti. Ak som urobila niečo zle a prišla som na to, snažím sa to napraviť nakoľko sa to len dá. Nestresujem sa kvôli budúcnosti, lebo ona skrátka bude a budem ju riešiť keď príde.

Užívam si život tu a teraz. Užívam si slobodu ako nikdy pred tým.

A s touto slobodou prišlo aj dopriatie slobody ostatným, ktorí možno nerobia veci tak ako ja, ale robia ich tak, ako najlepšie (som večný optimista a stále znovu verím ľuďom a ich dobrému srdcu) vedia v tomto čase. Môžem si ich vypočuť, môžem sa od nich poučiť, ak chcem. Môžem im povedať o tom, ako som to prežila ja, ak ich to zaujíma. No v každom prípade ich môžem nechať žiť.

Tak sa teda nechajme ŽIŤ.