Rozdeľuj a panuj. Staré známe pravidlo, keď chceš dosiahnuť svoje ciele a nezáleží ti na tom, ako sa tí rozdelení cítia a čo prežívajú. V posledných dňoch túto stratégiu môžeme vidieť všade okolo, lebo veď voľby. Ale nie o tom som chcela. Ja túto stratégiu volám stratégia Zla a vidím ju nielen v politike.

Žiaľ, z nejakého dôvodu sa táto stratégia objavuje aj v iných vzťahoch, ktorých sme súčasťou. Nevyhýba sa ani manželstvu. Celkom intenzívne o tom rozmýšľam v tomto období, keďže formujem jednotlivé kapitoly mojej novej knihy. Táto kniha je dosť osobná a je o tom, ako prežiť nástrahy každodenného, nielen rodinného, života vo dvojici, udržať si zdravý rozum a nakoniec si povedať, že veď to moje manželstvo predsa stojí za to. Už viete, že sme si s mojim chlapom prešli manželskou krízou a že to nebola brnkačka, ale dosť vážny stav. Až natoľko, že som ja sama uvažovala o rozvode. Aj niektoré naše deti, tie staršie, to videli podobne. To v praxi znamená, že ich náš vzťah už výrazne ovplyvňoval a zhoršoval kvalitu ich života.

No teraz späť k tej stratégii Zla. Ja a môj chlap sme totálne rozdielne osobnosti. Myslím, že viac rozdielni už nemôžeme byť. Neviem, ako sa mi stalo, že som to na začiatku nevidela. Nejako to urobil. Poblúznil ma. A mne viac nebolo treba. Kebyže toto píšem mladým, ešte nezadaným, napíšem sem: Ženy!!! Dajte si dostatok času na to, aby ste toho potenciálneho partnera dobre spoznali a zvážte všetky pre a proti, uvedomte si, čo sú vaše priority, ktoré očakávania od vzťahu a spoločného života majú vo vašom rebríčku tie najvyššie miesta a nerobte pri nich kompromisy. Určite existuje chlap, ktorý bude mať aspoň podobné hodnoty. Neponáhľajte sa, nenechajte sa tlačiť tým, že len neviete byť samy. Alebo že sa bojíte byť samy. (Ale toto je zase iná téma: prečo sa bojíme samoty. Ak by mi niekto vtedy bol povedal, že aj vo vzťahu môžem byť osamelá, asi by som ani nechápala, o čom mi hovorí. Ale aj to sa dá… a bolí to šialene)

A tak sa dostávam k podstate (konečne). Naše rozdielnosti však môžu byť pozitívne. Aj napriek tomu, že ho asi nikdy nedostanem na nejakú vernisáž, nikdy nebude nadšený z krás umenia, nebude písať dlhé hlboké úvahy, nebude túžiť po nádhernom stolovaní a nebude chcieť chodiť do spoločnosti… aj napriek tomu má svoje pozitíva. Niečo, čo očivide nemám ja (aj keď rada by som si myslela, že ja nemám žiadne negatíva, ale zaručene ich mám, zvlášť z jeho pohľadu) Keby sme sa vedeli naučiť vnímať rozdielnosť našich osobností ako prínos pre spoločný život, bolo by to oveľa lepšie a spolu by sme vedeli dokázať oveľa viac ako každý zvlášť. (predpokladám, že v tomto bode ste si položili otázku: To je síce pekná teória, ale ako to urobiť v praxi? Tak presne o tomto píšem v tej mojej novej knihe o manželstve.)

Veľmi podobné je to aj vo vzťahoch s deťmi. Kým sú maličké, neuvedomujeme si častokrát ich inakosť a jedinečnosť. Niekde to tušíme, ale vo väčšine prípadov vidím, že si to až tak veľmi nepripúšťame. Čím sú ale deti staršie, tým viac na seba v tých našich rozdieloch narážame. Možno aj preto niekto kedysi vymyslel tú slávnu vetu: „Malé deti – malé problémy, veľké deti – veľké problémy“, s ktorou ja bytostne nesúhlasím. Ono to totiž nemusí byť problém. Je to o uhle pohľadu. Ak sa na jedinečnosť druhého človeka budeme pozerať ako na problém, zaručene z toho nič dobré nevylezie. Ak sa ale budeme snažiť rozdielnosť vnímať ako niečo, čo nás môže veľa navzájom naučiť, čo nám môže otvoriť nové obzory a dať širší pohľad na celý svet, v tom prípade bude rozdielnosť výhodou. Ja sama som sa naučila pozerať na svet inými očami, keď som začala počúvať moje dospievajúce deti. A mnoho ich pohľadov som postupne zobrala aj za svoje, lebo sú dobré. A tak rozdielnosť mojej povahy a povahy môjho dieťaťa sa síce v jeho dospievaní naplno prejaví, ale to neznamená, že je na svete problém. A už vôbec to nemusí znamenať, že to moje veľké dieťa znamená veľký problém. Skôr tu ide o to, že ja neviem spracovať to, že to dieťa je už takmer dospelé a potrebuje byť samo sebou. Ja mu nemám byť prekážkou a vnímať jeho dospievanie ako problém, ale byť mu oporou a pomôcť mu nájsť seba. Aj keby to malo znamenať, že sa nebudeme zhodovať v pohľade na život a budeme úplne, ale že  ú p l n e  rozdielni.

Nezdá sa vám, že aj tu táto stratégia Zla zohráva svoju podstatnú úlohu? A čo je teda jej cieľom? Nabúrať a zničiť vzťahy. To najdôležitejšie, čo v živote máme. Prečo toto tvrdím? Vzťahy sú to, čo má vplyv na to, či žijeme spokojné a šťastné životy. Poviete si, toto je povrchný pohľad. Tak poďme trošku viac do hĺbky. Vzťah s rodičmi. Vzťah s kamarátmi. Vzťah s kolegami. Vzťah s partnerom. Vzťah s deťmi. Celkom dosť veľa vzťahov nás obklopuje, však? A teraz vzťahy, ktoré vidím ako veľmi dôležité a menej sa o nich hovorí. Vzťah sama so sebou. A nakoniec, no nie v poslednom rade – vzťah s Bohom. Áno, toto je dosť dôležitý vzťah. Pre mňa bytostne. Bez tohto vzťahu by som dnes nebola tam, kde som. Nevedela by som nič o sebe, nemala by som dobrý vzťah so sebou, nemala by som dobrý vzťah s mojim chlapom a nemala by som ani dobré vzťahy s mojimi deťmi. V detstve ma nikto neučil o Bohu a nikto mi nehovoril o vzťahu s ním. Ako som šla životom, dostala som sa až k nemu. A zistila som, že ho potrebujem viac, ako som bola ochotná kedykoľvek predtým pripustiť. Všetci to niekde vo svojej hĺbke tušíme. Vieme, že nám chýba niečo, čo tomu celému dá zmysel a čo to celé akosi zastreší. Hľadala som to viac alebo menej intenzívne v rôznych etapách môjho života. Sympatizovala som s new age, čítala som všelijaké knihy o karme, o rôznych iných duchovných princípoch a veľa z nich bolo príjemne lákavých, no akosi nič nefungovalo dlhodobo. Nič z toho mi nedalo ten hloký vnútorný pocit potrebnosti a zmyslu.

Niektorí sa ma pýtajú, na čom je postavená moja prvá kniha, zaoberajúca sa potrebami detí, čo som študovala a ako som sa k tomu prepracovala. Nuž tak, reálne je postavená na zdravom rozume a na biblických princípoch, ktoré hovoria o vzťahoch. Ak ste nečítali bibliu, odporúčam zahodiť predsudky a prečítať si ju, je tam kopec vecí, ktoré mi nedávajú zmysel a kopec častí, ktoré nechápem – dobrovoľne sa priznávam. Ale zároveň je tam aj veľa múdrosti a veľa zdravých princípov. Zase je to len o uhle pohľadu a ochote porozumieť.

A koniec koncov, očividne to funguje v praxi oveľa lepšie ako čokoľvek iné. Ako to viem? Vidím moje deti. Vidím, ako sme prežili a ako prežívame pubertu, ktorá je strašiakom mnohých ľudí. Vidím mojich dospelákov a ich životné hodnoty. A nie, nenútim ich byť súčasťou inštitúcie zvanej cirkev. Nenútim ich veriť v Boha. Je to ich voľba. Ich rozhodnutie (to len na dokreslenie toho, čo ja čítam a ako rozumiem biblii). A vidím aj naše manželstvo, ktoré nie je ani zďaleka dokonalé a plne uspokojivé (nebudem si vymýšľať, aké je to vždy nádherné a úžasné), ale je podstatne lepšie, ako kedykoľvek predtým.

Takže späť k tej stratégii z opačnej strany – nedajme sa stratégiou Zla rozdeliť, ani doma, ani v spoločnosti. Naše rozdiely nás nemusia rozdeľovať. Na prvý pohľad to vyzerá ako rovnaké slovo, ale podstata je niekde inde. Sme rozdielni, ale nemusí nás to od seba oddeliť. Chcela som napísať len krátky text do môjho virtuálneho denníka na sociálnych sieťach. Nakoniec z toho vyliezol tento text, nevedela som ho napísať kratší. Tak vám možno na nedeľu dal priestor na vlastné zamyslenie sa na svojimi vzťahmi.