Sloboda a covid.
Je toho veľa, čo som chcela napísať na blog. No písala som často na svoj IG blog, dopisovala som knihu… a tak sa stalo, že články, ktoré som chcela napísať sem, zostali len niekde v mojej hlave. Ale oni budú, lebo tu majú svoje miesto. Chcem ich tu mať.
No dnes ráno som sa zobudila s potrebou vypísať sa z posledných ťažkých dní. Inšpiroval ma k tomu kamarát žijúci ďaleko za morom otázkou, čo bolo na tom všetkom covidovom najhoršie. Tak som mu začala o tom písať… A došlo mi, že chcem, aby ste to vedeli všetci, ktorí ste ochotní si to u mňa prečítať. Ja viem, že ma osobne nepoznáte a že mi nemusíte veriť. A tí čo ma poznajú, mi hádam veria. Nie, nechcem nikoho strašiť. Ani vyvolávať paniku, ale zjavne nie som jediná, ktorá zažila ťažký priebeh choroby a … prežila. No sú aj takí, ktorí neprežili. A je ich dosť veľa. A odmietam už počuť zľahčovanie, že veď na chrípku zomrie viac ľudí ako na covid. Aj ja som si to chvíľu myslela, lebo mojej hlave bolo ľahšie si to myslieť, ako sa báť, že by sa to mohlo stať v mojom blízkom okolí.
Tak som mu teda napísala… toto:
———
Bolesti bez prestania, hlava v konštantnom tlaku, bolesť svalov, akoby som mala po celom tele modriny, tlak na hrudi a nemožnosť sa nadýchnuť, búšenie srdca a bolesť, akoby ti chcelo v hrudi explodovat, šialena únava a napriek tomu neschopnosť spať… neješ, nespíš… psychika dostáva zabrať, vieš, že možes umrieť a to nepridáva na uzdravovaní, takže čelíš strachu zo smrti a všetkým otázkam…
Nemáš liečbu, lebo nevedia, ako to liečit, tak potom dostávaš kopec všeličoho (ak máš vôbec to šťastie), aby niečo zabralo, lieky spôsobili opuchy na tele, telo inak reaguje na doteraz bezpečné potraviny, keď už začneš jesť, všetko sa to mieša…
Ledva sa hýbem, presun po dome je bolestivý a problematický, pri rozprávaní sa zadýchaš a bolí to…
17 dní stupnovania tohto stavu… až dnes myslím, že sa to prelomilo… fakt dúfam… a nepridávajú ani info od ľudí, ktorí mi písali o smrti ich blízkych, ktorým sa jeden den polepšilo a na druhý umreli… takže sa bojíš aj toho zlepšenia už…
A ešte deti… najväčší stres… že ak by som umrela, tak tým musia prejsť v priebehu polroka už druhýkrát… strašná predstava…
———
Zhrnula som to do pár slov, no pre mňa to bolo nekonečných x dní. So všetkými bolesťami a strachmi. A to si naozaj myslím, že s tými psychickými stavmi viem pracovať aj osobne. Viem, čo je úzkosť a panický atak, viem ako to funguje, mám vybudované slušné mechanizmy na prekonanie…. No toto bolo zmiešané aj s fyzickým ohrozením a tak to bolo omnoho náročnejšie.
17 dní trvalo, kým sa môj stav prelomil k lepšiemu. To však neznamená, že keď je dnes 18. deň, tak som zdravá. Stále som vyčerpaná, stále ma takmer konštantne bolí hlava s malými úsekmi o kúsok menšej bolesti, stále sa neviem úplne zhlboka nadýchnuť, stále ma bolí celé telo, ako by ma niekto zbil, stále som unavená a nedá sa mi dobre spať, stále puchnem, stále je tu riziko… Netuším, kedy to prejde a budem sa cítiť lepšie. Netuším, kedy budem vedieť povedať, že to bol “len” covid a nemám následky. Lebo covid nie je len nejaká “chripôčka” (a tu naozaj čítajte tie úvodzovky a môj hnev, keď to píšem, lebo aj chrípka je hnusoba a zažila som aj takú, ktorá ma v siedmom mesiaci jedného môjho tehotenstva položila na niekoľko týždňov). Covid je komplikované ochorenie, o ktorom si lekári mysleli na začiatku niečo iné, ako vedia už dnes. Vedia, že to spôsobuje iné vážne komplikácie a aj trvalé chronické následky. Nevedia, ako, prečo, komu… A je to dosť hrozné a desivé. Ja viem. A áno, bojím sa následkov.
Mám v blízkom rodinnom okruhu človeka, ktorý prekonal covid ešte na jar. Teraz má diagnostikovanú pľúcnu fibrózu. Prognóza života… vlastne nie je. Len nejaký krátky čas. A ja viem, že to môže byť aj lepšie. Možno aj bez následkov. Ale to vedomie toho, že je to svinstvo, ktoré som chytila neviemkde, že sa s tým nedalo nič robiť, že bolo náročné to vôbec prežiť a že to môže spôsobiť ďalšie zdravotné komplikácie… je naozaj ubíjajúce.
A áno, musela som v poslednom roku čeliť smrti niekoľkokrát. Lebo rakovina mojej sestry, lebo smrť môjho syna, lebo covid… aj osobne. Som vyčerpaná a unavená. Uvedomenie si konečnosti a pominuteľnosti je tak ťažké. A každý deň si hovorím, že už dosť. Už stačí. Už nevládzem. Už chcem len dýchať. A byť. A žiť.
Už si chcem pamätať, že nemá zmysel sa preťažovať, že nemá zmysel sa naháňať za blbosťami, že nemá zmysel potláčať seba, že nemá zmysel myslieť len na druhých a seba zanedbávať, že nemá zmysel … veľa vecí v živote.
Ale čo teda zmysel má? Po posledných dňoch som si uvedomovala “maličkosti”, ktoré boli zmyslom mojich dní. Pravidelne dýchať, zjesť niečo malé a najlepšie tekuté, lebo to ma unavilo menej, vidieť moje deti a snažiť sa aspoň trochu im to uľahčiť, aby sa o mňa tak veľmi nebáli, vidieť pána T aspoň cez video chat, keď už nás okolnosti oddelili, rozprávať sa so sestrami, hovoriť s mamou… a áno, odpisovala som aj na veľa správ od dobrých ľudí, ktorým na mne naozaj záležalo, aj keď sme spolu len vo virtuálnej bubline. Chvíľu som minula energiu na ľudí, ktorí spochybňujú a vŕtajú, ale to mi rýchlo došlo, že to je nad moje sily a nie je to ani moja úloha.
No a potom som ešte rozmýšľala o budúcnosti a o tom, na čo sa teším. Lebo môj múdry terapeut, ktorý ma kontroloval v tomto stave pravidelnými otázkami, sa ma na to opýtal. Ja som sa na to samej seba už nevládala opýtať. Len mi to šlo niekde v hlave na pozadí. Vedela som, že potrebujem krásne záchytné body.
Tak to začalo plánovaním mojej poradenskej miestnosti a.k.a. obývačky s Kajou cez oceán. Bude v nej veľa farieb a vzorov. Ale bude zladená. Bude iná ako zvyšok domu, ktorý je v severskom minimalistickom štýle. Toto bude juh Európy, kam sa raz presťahujem. S Rišom už navrhujeme nástennú maľbu, na ktorú som si objednala aj farby, aby som sa do toho mohla pustiť, až mi bude lepšie. Budem maľovať. Zase. Konečne. S pánom T plánujeme hory a snáď aj nejakú dlhšiu cestu niekde po svete. Ak okolnosti dovolia…. No a teraz? teraz budem pozerať s deťmi rozprávky a vianočné filmy. Budem sa na nich pozerať, ako pripravujú koláčiky, lebo my ich nerobíme preto, že sa to má alebo musí, ale že sa nám chce. Tak, ak sa im ešte bude chcieť, tak ich budeme mať aj tento rok. Také tie všelijaké malinké kusovky. Lebo inak pečieme koláče nárazovo aspoň na dva plechy, lebo je to ľahšie a rýchlejšie.
A nejako dáme spolu aj vianočné jedlo. Príde možno Alex z Brna. A teší sa, že budeme konečne po dlhom čase spolu. Naša bublina. A vraj to chce naše jedlo. No chalani si z neho robili žarty, že bude pizza. Chápete… život. V maličkostiach. V radostiach spontánnosti. Našej. Len tak, ako sme a akí sme. Na to sa teším. To mám pred očami. A beriem každý deň s tým, čo prináša. Nezmizli strachy a obavy… ale aj tak sa nenechám obrať o radosť zo života samotného.
A bodka na záver… Chce sa mi natvrdo napísať: serte na party a žúrky. To fakt nestojí za to. Včera mali naši susedia jednu takú do skorého rána. Tie basy mi duneli v mojej boľavej hlave tak príšerným spôsobom, že som nemohla spať, aj keby som už snáď mohla. Vravela som si, že to neviem pochopiť. Teda chápem, že všetci už máme dosť opatrení a akožeobmedzovania… Ale skutočným obmedzením slobody nie sú opatrenia, ktoré nás majú aspoň trošku chrániť. Pred tou covidovou pliagou.
Skutočným obmedzením slobody je strata ľudskosti, empatie a pokory.
One thought on “Sloboda a covid.”
Comments are closed.
Veľmi pekne napísané. Bez pátosu, strašenia, proste ako to je.
Covid zúri aj v našej rodine. Každé ráno s malou dušičkou pozerám na telefón, či v noci neprišla sms alebo zmeškaný hovor, že sa niekomu pohoršilo… volám vždy so stracham a čakám, že zaznie ´” ide to” , sme bez teplôt alebo tak. Nosím nákupy pred dvere, pozeráme na seba cez okno. Už 14 dni a stále to nie je dobré.
Včera nás zasiahlo covid úmrtie v rodine. V rodine, kde sa pohrebu nezúčastní manžel, syn ani brat, lebo su pozitív všetci. Hrozné!! Kde ten človek musí byť s tými myšlienkami sám, lebo nikam nemôže, k nemu nikto, idú Vianoce. Je mi z toho všetkého veľmi ťažko. A do toho blbé reči a konšpirácie. Nevládzem, a čakám, verím, že táti doba raz skončí…