Už nikdy...
Prešli 4 týždne. Neviem opísať svoje prežívanie v krátkosti. Asi sa to tu bude objavovať ešte dosť dlho a postupne sa bude všetko vyplavovať. Asi to ovplyvní mnoho z toho, čo budem písať a hovoriť. Asi…
Pred vyše 1 a pol rokom som sem napísala článok o tom, ako som prežila, že moje dieťa takmer neprežilo. Kiež by to bolo dnes zase s rovnakým výsledkom ako vtedy…
Posledné dni som riešila smútok, bolesť, hnev, depresiu, úzkosti, strachy, paniku, bolesť, smútok, obavy… to všetko v rôznych obmenách u každého z mojich detí, aj u seba samej.
Chcela by som napísať, že názov tohto článku kričí, že UŽ NIKDY viac nechcem zažiť to, čo som zažívala posledné týždne. A naozaj nechcem, o to som vedela aj pred tým, než sa to stalo. Toto “už nikdy” je o niečom inom. Je to o všetkých “už nikdy”, ktoré mi napadali za posledné dni. Stále dookola prichádzali nové “už nikdy”. A ja som si ich začala zapisovať, lebo keď som ich napísala, aspoň trochu som ich mohla zložiť a nedusiť ich v sebe a nezadúšať sa plačom a vlastnými slzami.
A teraz sú tu. Ako pripomienka. Možno aj pre vás, ktorí si poviete, aké máte nervy a ako sa to nedá, keď vaše deti (zvlášť tie dospievajúce) nežijú podľa vašich predstáv.
- pohľad na našu poslednú spoločnú fotku, kde mám všetkých 8 detí a myšlienka na to, že toto sa už nikdy nezopakuje
- už nikdy mu nič nepoviem tak, aby som vedela, že ma počuje
- už nikdy mu nepoviem, že som na neho hrdá
- už nikdy ho nebudem počuť hovoriť to, čo vždy hovoril, aj keď občas bolo na nervy to počúvať
- už nikdy ma nenaštve tým svojim špeciálnym spôsobom
- už nikdy ho neuvidím sa uraziť, keď poviem niečo, čo sa mu nepáči
- už nikdy nepovie Nomke, že je šušník Nomka, na čo sa ona strašne hnevala a pritom bola zároveň šťastná
- už nikdy ho nepošlem s Rišom hore do izby, aby sa hádali tam a nie dole v obývačke
- už nikdy mu neuvarím jeho obľúbené jedlo
- už nikdy mi neofrfle, keď ho pošlem niečo doma urobiť a už nikdy neuvidím, že to nakoniec aj napriek frfľaniu urobil
- už nikdy ho neuvidím inak ako na fotke
- už nikdy mi nepošle cez chat náhodný vtip
- už nikdy nezačne rozprávať uprostred svojej myšlienky tak, že nebudem vedieť o čom točí
- už nikdy ho neuvidím v jeho farebnom oblečení, ktoré nikto nechápal a mne to prišlo pekné, lebo to bol on
- už nikdy nám nebude v obývačke dokola púsťať hudbu z Harryho Pottera a presviedčať nás, aby sme si urobili harrypotterovský maratón
- už nikdy ho neuvidím piť vodu z jeho odloženej sklenenej fľaše od vodky, ktorou všetkých neznalých provokoval
- už nikdy mu nevynadám za neporiadok v jeho izbe
- už nikdy ho neuvidím objímať Nomku a škrabkať jej chrbátik
- už nikdy ho nebudem počuť vysvetľovať mi, že on a náš pes majú medzi sebou vzťah
- už nikdy odo mňa nebude chcieť, aby som mu kúpila tie čistiace obrúsky na okuliare
- už nikdy s ním nikam nepôjdem
- už nikdy ho neuvidím
- už nikdy nebudem počuť jeho hlas
- už nikdy ho neobjímem a nepotľapkám po pleci
- už nikdy…
Súvisiace
3 thoughts on “Už nikdy…”
Comments are closed.
Dobrý večer! Plačem keď čítam Vaše riadky,tak veľmi by som Vám chcela pomôcť,tak veľmi s Vami cítim je to to najhoršie čo každá matka prežíva,objímam Vás !!
Po rokoch bude tych nikdy ešte milión x viac a bude to bolieť stále rovnako ?
Ja to mám už 69 mesiacov a stále je čo dopĺňať
Som mamou sice len 4 deti ale ak mozem chcela by som vam povedat ze smrtou sa nas zivot nekonci prave len zacina. Vas syn bol uzasny mlady clovek ktory teraz na vas i na svojich surodencov dohliada z neba a raz sa isto vsetci tam stretnete a poviete si vsetko nevypovedane a silno sa vyobjimate. Navzdy budete spolu ako rodina. Kamila